Tak ako každá iná záhrada, zhodou dobrých náhod a viac či menej (ne)premeškaných príležitostí. Ako malé dieťa som som mala skvelého starého otca. Vláčil ma po lúkach a lesoch, ukazoval a pomenovával bylinky, zbieral do mojich malých nemotorných dlaní lesné jahody. Vkladali sme do mravenísk naslinené slamky a olizovali ich. Boli kyslé! Nechal ma hladkať malé zajačiky a na povale som mohla kŕmiť holuby. Vysvetľoval, že mačku nesmiem ťahať za chvost a že aj vrčiaci pes sa vie naučiť mať človeka rád. 

Vyrástla som v školách v meste a bytovke. Vyskúšala som život na internáte, v podnájmoch, sama aj s frajerom. Aj život v novučičkom luxusnom byte. A potom prišlo rozhodnutie posunúť sa a presunúť sa. Hľadali sme s mužom malý kúsok, kde by sme vedeli žiť, byť, tvoriť, starať sa. O seba aj o zvieratká, no a hlavne o záhradu. Lásku k zeleni máme obaja v krvi a našli sme krásny laz. V sade bolo mnoho starých ovocných stromov, tráva po kolená a hlavne potenciál. 

Trochu sme váhali, no nakoniec padlo rozhodnutie a popri stavbe nového domu, začala vznikať aj prvá výsadba. Polámané a poškodené časti stromov sa povynášali, začalo sa pravidelne kosiť, najprv ručne, potom s kosačkou a dnes nám pomáhajú aj ovečky. Pribudli psíky, mačky, sliepky, zajace a pre nové vysadené stromy aj včielky. A práve včielky, tieto malé deti slnka, rozhodli o pestovaní byliniek. Začali sme s levanduľkou, prišli aj prvé kuchynské poklady, petržlen, zeler, majorán, ligurček. Skúšali sme, ktorým rastlinkám sa darí na slnku, v polotieni okolo domu, a postupne sme odvážnejšie pridávali ďalšie. V záhrade sa darí medovke, mäte, dúške tymiánovej. Skúsili sme aj rozmarín, saturejku, rumanček. Do skleníka sme odložili hľuzy ďumbiera a kurkumy, a ony úspešne vyrástli. Rukami nám už prešlo mnoho druhov a odrôd, no mojou srdcovkou ostáva dúška a jej bratranci tymiány. A odtiaľ je už len krôčik k názvu našej záhrady  Tymiánka.